Zuzana Piussi se narodila 21.10.1971 v Bra­tislavě. Od roku 1992 spolupracuje s divadlem Stoka. Kromě Stoky spolupracovala také s divadelním souborem Disk v Trnavě a s divadelním sdružením Hubris (Murphy), s Ľubom Burgrem založila sdružení Pre súčasnú operu – SkRAT. Vystudovala režii na katedře hrané a dokumentární tvorby Filmové fakulty VŠMU, kde také realizovala dokumentární filmy Disk – Žatva a film Výmet, který byl oceněný hlavní cenou na mezinárodním filmovém festivale v Bejrútu a získal také cenu za nejlepší dokumentární film na celostátní soutěžní přehlídce filmu studentů vysokých škol Áčko Bratislava 2004. Dále natočila také dokumentární filmy Bezbožná krajina (2004) a Anjeli plačú (2005), v roce 2007 dokončila studia na VŠMU absolventským filmem Stoka – epilog. Se svými dvěma dětmi žije v Bratislavě.

Tamara mi raz zatelefonovala a poprosila ma, či by som s ňou a jednou českou režiserkou nespolupracovala a nenapisala dialogy do filmu. Scenár sa mi zdal zlý, ale s Tamarou som sa skamarátila. Keď začal jej burlivý život, hneď som jej povedala, že to čo prežíva je pre mňa ten pravý film, na ktorom chcem robiť. Navrhla som jej, aby sme napísali scenár. Tamara mi vždy veľmi vtipne popisovala všetky podrobnosti. Písali sme scenár a při tom sa zabávali. Raz mala dohodnuté stretnutie a ja som si sadla k susednému stolu a tvárila som sa, že ju nepoznám. Tamara na chlapca kričala, aby som počula dialógy. Aj keď som herečka, nevydržala som tú hru a vyprskla som od smiechu.
Nikdy si racionálne nevytýčim, o čom by som mala točiť a málokedy sa na niečo absolútne upnem, nechávam svojim námetom voľný priebeh. Som nadšená z viacerých tém, vždy ich mám niekoľko rozpracovaných, robím aj viac filmov naraz. Neviem prečo, ale je to tak. Keď sme scenár dopísali, rozmýšlala som, či by Tamaru nemala hrať iná žena. Presne kvôli tomu, načo sa pýtate, aby som nemusela rozmýšľať o tom, či som hyena. Moja suseda je Zuzana Kocúriková, vždy ju pozorujem jako chodí na ihličkových opätkoch a v červenom norkovom kožuchu hore kopcom. Myslím, že by babičku tiež zahrala veľmi dobře, ale bol by to iný film. Neviem či lepší, nebol by to ale dokument.
Pýtala som sa Tamary či chce, aby ju hrala herečka, ale ona to odmietla. Veľmi chcela hrať.Tak bolo rozhodnuté. Musím povedať, že som sa bála, pretože viem, že keď člověk hrá sám seba, tak sa neuvoľní, chce sa prezentovať čo najlepšie. Chce vidieť seba v tom svojom zrkadle, nie v tom skutočnom. A ja nechcem točiť prezentácie. Keby Tamara nechcela dať do filmu všetky svoje pocity, nemalo by zmysel to točiť. Poviem pravdu, bol to veľakrát aj boj. Nemám dobrú povahu, neviem byť diplomatická, aj keď mám slabý hlas, sypela som na ňu o to intenzívnejšie.
Film sme natáčali asi dva, tri mesiace a po roku som niektoré scény dotáčala. Myslím, že spolu 25 filmovacích dní.

Som člověk čo pozoruje. Nikdy nebudem nikomu hovoriť jako má žiť, ja sama som na to ešte neprišla. Tamaru som fascinovane počúvala, keď si kládla tú svoju otázku a odpoveď si obhájila: Je lepšie žiť v zaprdenom vzťahu so starým chlapom, alebo je lepšie mať neistý vzťah s mladým a vychutnať si ho pokým to trvá?

Tešili sme sa, že urobíme film, nikoho som nikdy nepresviedčala. Keby som presviedčala, nedopadlo by to dobře. Chcem aby presviedčali mňa. Tamara vie, že také pocity jako má ona, má aj veľa iných žien. Chcela o tom hovoriť, ale aj o chlapcoch, ktorí sa na inzerát prihlásili. Ja som sa dostala do Tamarinho súkromia a Tamara sa dostala do môjho súkromia.

Vždy keď točím, myslím na to, jako sa film skladá. Rozmýšľam o filme stále, som jako pilot, co robí viac úkonov naraz. Mám dve deti, tak mám veľa povinnosti a vykonávam rôzne činnosti, při tom myslím na film. Nakupujem, upratujem, varím, žehlím…musela som si vymyslieť robiť film, ináč by som tento život ťažko prežila, je to moja záchrana. Doporučujem všetkým ženám v domácnosti. Niekedy boli dni, keď som sa tešila z toho čo som natočila a občas som smutná, lebo mi to nevyjde. Svoje filmy si točím sama, kameru držím ja, tak najviac zúrim na seba, tak nemusím lámať prsty kameramanovi.

Určite sa bojím starnutia. Priznávam. Ináč by som taký film nerobila. Nemám recept na krásnu starobu. Človeka môže zachrániť před sebaponižovaním iba jasná, sebakritická hlava a láska.

Kde je kvalita citového života? Třeba sa naučiť nie lan starnúť, ale aj byť mladý. Všetko sa dá urobiť lepšie, toho pocitu sa nedá zbaviť. Film vznikal před kamerou, chcela som, aby bol autentický. Mám rada knihy, filmy, o ktorých môžem rozmýšľať, ktoré mi nedávajú návod, tézu. Neznášam psychologizovanie. Teším sa na to, keď za dvadsať rokov budem vedieť, prečo som tento film točila.

Keď nebudem chorá, dementná, alebo mŕtva, tak budem robiť filmy a divadlo, aby som sa zachránila.